Dejiny Ukrajiny sú históriou rôznych vplyvov a národov, ktoré touto krajinou prechádzali. Potomkovia niektorých sa tu aj natrvalo usadili. a dnes sú nedieľnou súčasťou Ukrajiny.
Do tohto etnického koláča je potrebné primiešať celkom pestré náboženské ingrediencie. Sami Ukrajinci o sebe hovoria ako o pravoslávnom národe. Ale aký je to ten pravoslávny národ? Je to ten, ktorý vzhliada k moskovskému patriarchovi, či ten ktorý sa orientuje na patriarchu Kyjeva a Rusi? A možno je to ten ukrajinský národ, ktorý našiel svoj náboženský pokoj v náručí Ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi. A to sme iba pri pravoslávnych. Čo si myslia o svojej príslušnosti k pravoslávnemu národu hlavne ukrajinskí gréckokatolíci ostáva pre mňa záhadou.
Akú rolu pri pocite jednoty krajiny a národa hrá jazyk? Z nášho pohľadu veľkú. Asi málokto si vie predstaviť Slovensko ako krajinu, kde prevláda iný ako náš národný jazyk. Na Ukrajine je toto komplikovaná otázka. Keď sa mnohých hrdých Ukrajincov stojacich na Majdane opýtate prečo hovoria rusky a nie ukrajinsky, povedia, že je to pre nich pohodlnejšie. Možno práve preto hrdo vyhlasujú, že rusky píšuci Gogoľ bol jeden z najväčších ukrajinských spisovateľov. A to je iba jeden z mnohých podobných prípadov.
Krajina je rozdelená v názoroch na orientáciu krajinu. Povedať, že ruskojazyční Ukrajinci favorizujú Rusko a ukrajinskojazyční Západ je veľmi zjednodušujúce. Rozdelenie na západ a stred vs. juh a východ však skutočne existuje. Či je to podmienené veľkým hladomorom v tridsiatych rokoch 20. storočia či doslova útekom veľkej časti inteligencie z juhu a východu do hlavného mesta krajiny a na jej západ v ostatných dvadsiatych rokoch je ťažké povedať. Ale stačí iba toto na parceláciu krajiny?
Keď čítam a uvažujem o rozdelení Ukrajiny vrátim sa v mysli do roku 1938, keď si naši susedia delili nás a na ďalšie roky bolo mantrou národa a jeho politickej reprezentácie akéhokoľvek zafarbenie opätovné dosiahnutie jednoty.
Ukrajincov poznám ako hrdých patriotov, ktorí sú ochotní pre svoj národ trpieť a niektorí i zomrieť. Delenie krajiny resp. jej jednota je pre nich otázkou života a smrti.
Pri delení mi prichádza na um ešte jedna otázka: „Čo s Kyjevom?“ Kyjev nie je Bratislava, ktorá sa stala hlavným mestom Slovenska iba nedávno. Kyjev je mestom veľkých kniežat a svätých mníchov. Je to symbol tých najlepších čias, ale je to aj symbol zničenia a potupenia krajiny. Akokoľvek by sa Ukrajina delila, Kyjev je len jeden.
Dnes sú čoraz nástojčivejšie otázky ako má Ukrajina vyjsť z dvadsaťročného marazmu, ktorý ju ochromuje. Delenie je jedna z možností. Na prvý pohľad sa zdá logická a pragmatická, ale delenie krajiny nemá nič spoločné ráciom. Nie je to otázka rozumu, je to otázka srdca. Riešenie, ktoré nespája rozum a srdce nemá šancu na dlhodobý úspech.
