Naša ukrajinská otázka

Autor: Michal Považan | 27.1.2014 o 9:29 | Karma článku: 11,70 | Prečítané:  1618x

Vývoj na Ukrajine je ako antická dráma. Táto dráma sa ale nekoná v antickej Helade, ale iba pár kilometrov od našich slovenských domovov. Zatiaľ je to dráma, kde sa dejstvá striedajú závratným tempom. Ostáva nám iba dúfať, že dráma sa nezmení na tragédiu.

Vývoj na Ukrajine je ako antická dráma. Táto dráma sa ale nekoná v antickej Helade, ale iba pár kilometrov od našich slovenských domovov. Zatiaľ je to dráma, kde sa dejstvá striedajú závratným tempom. Ostáva nám iba dúfať, že dráma sa nezmení na tragédiu.

Čo sa to vlastne deje na Ukrajine, ktorá obyčajne neplní prvé stránky novín? V skratke a jednoducho: Ľudia chcú konečne trochu dôstojne žiť a vláda, ktorá im to roky sľubovala použila tvrdú silu, aby im ukázala „ich miesto“.

Keď sledujem západné médiá (teda z ukrajinskej perspektívy aj naše) mám dojem, že tu ide o asociačnú zmluvu s EÚ, colnú úniu s Ruskom alebo o niečo podobné. Jednoducho, že toto sú hlavné body sporu na Ukrajine. Tak to nie je.

Väčšina Ukrajincov už dlhé roky žije na hranici prežitia. Pre nich je každodenný život neustály boj a beh z jednej práce do druhej, aby zarobili pár hrivien a keď na konci mesiaca zo všetkých prác majú našu minimálnu mzdu, tak patria k tým šťastnejším. No na chudobu je možné si zvyknúť, pokiaľ máte aspoň malú nádej a nechali Vám dôstojnosť.  Chudoba cti netratí.

Ľudská dôstojnosť je to, čo berú Ukrajincom už dlho. Pravdepodobnosť, že sa obyčajný človek domôže spravodlivosti proti tým, čo majú moc je zúfalo malá. Ukrajinci sú traumatizovaní nepotrestanými zločinmi mocných, zvôľou bezpečnostných zložiek, ktoré by ich mali chrániť. Každý deň sú svedkom neslýchanej korupcie, o ktorej sa síce málo píše, ale o to viac hovorí. Argumenty ľudí, ktorí sa zvečera do rána stali nesmierne bohatí o ich tvrdej práci frustrujú národa.

Bežní Ukrajinci nemali veľa nádejí na zmenu. Jednou z nich bol prístupový proces do EÚ. Nečakali, že tam aj vstúpia, aspoň nie o päť, desať či pätnásť rokov. Prístupový proces však podobne ako u nás znamenal zlepšovanie legislatívy, vymožiteľnosti práva a ekonomické reformy. To všetko symbolizovala asociačná zmluva, ktorú vláda a prezident pripravovali posledné roky a s prísľubom jej podpisu vyhrali ostatné parlamentné voľby. A odrazu bolo všetko inak. Ešte v októbri si boli všetci istí, že podpis bude v novembri a všetko išlo správnym smerom. To sa nestalo. Vládna reprezentácia otočila o stoosemdesiat stupňov a národ sa cítil oklamaný. Zobrali mu poslednú nádej. Bez nej sa ale nedá žiť.

Dnes nemajú Ukrajinci nič. Ani podmienky pre slušný život, ani dôstojnosť, ani nádej.

Odvtedy ľudia demonštrujú. Už dva mesiace. Posledné týždne v krutom mraze. Naviac 16. januára prišli zákony, ktoré de facto zakazujú demonštrácie, obmedzujú slobodu slova. Toto sú slová, ktoré mnohým z nás už nič nehovoria, ale keď si predstavíte, že pokiaľ budete stáť v skupine s vlajkou a nebudete mať na to povolenie, môžete byť odsúdený na nútené práce a podobne aj za akúkoľvek kritiku prezidenta a vlády zistíte, že to nie sú slová, to sú hrozby.

Tieto hrozby vyhnali ľudí ešte v hojnejšom počte na demonštrácie. Kým neboli prijaté zákony 16. januára, tak demonštrácie umierali. Chodil som okolo každý deň a ľudí bolo čoraz menej. Zo dňa na deň, z týždňa na týždeň. A odrazu radikálna zmena. Nový „pľuvanec“ do tváre zo strany mocných. Opozícia zvolala demonštráciu a prišli desaťtisíce a opäť zaplnili námestie i jeho okolie. Ľudia však už nechceli iba podupkávať v zime, chceli zmenu. Teraz a tu. Už nemali čo stratiť, už svojou prítomnosťou porušovali zákon. Žiadali opozíciu, aby vybrala lídra, ktorý ich povedie. V tom opozícia zlyhala a ľud ju vypískal. Opustil námestie a pochodoval k budove parlamentu, kde narazil na barikády špeciálnych síl. Začala sa prvá bitka. Odvtedy sa bojuje stále. Na ulici, v médiách, v rokovacích sálach. Obyvatelia mnohých miest podporili demonštrácie v Kyjeve a dobili vlastné vládne budovy. Ale sú aj iné demonštrácie. Dnes (26. januára 2014) demonštrovali na východe desaťtisíce na podporu prezidenta a vlády. Jedna strana kričí na druhú „Banditi het“. Národ je roztrhnutý tak, ako si moderné dejiny nepamätajú. Toto nie je Oranžová revolúcia, jednotný boj za spoločnú Ukrajinu.

Vláda je slabá, ale opozícia tiež. Prezident prekvapivo manévruje, zdá sa, že ustupuje, ale druhá strana mu neverí. Odmieta návrhy. Nikto neverí nikomu. A Ukrajina balansuje na ostrí noža.

Tu v Kyjeve cítim, že ide o ukrajinskú vec. Je to na nich. Musia sa rozhodnúť. Ale aj tak uvažujem, kto a ako im môže pomôcť. Ukrajina je slabá a opustená. Čím viac sa dozvedám o realite života tu, ale aj medzinárodnej pozícii tohto štátu, tým je mi jasnejšie, že nie je subjektom tejto mocenskej hry, je iba jej objektom.

Západné média sa  síce venujú tomu, čo sa tu deje, ale Európu nevidno. Tradičný spojenec Ukrajiny Poľsko akoby unavene vycúvalo. Zdá sa, že európski politici sa uspokoja so slovami a deklaráciami. Toto nie je čas slov, toto je čas činov. Vo štvrtok tu bol eurokomisár pre rozšírenie a akoby ani nebol. Dnes sa zdá, že Ukrajina nemá spojencov, nemá priateľov.

Ak je Poľsko unavené, mala by jeho úlohu prevziať iná susedná európska krajina. Slovensko, Maďarsko alebo Rumunsko.

Keď som sem prišiel, bol som prekvapený podobnosťou jazyka. Ukrajinsky neviem, sám tu používam ruštinu, ale veľa rozumiem. Keď sa stretávam s tunajšími ľuďmi, cítim sa v mnohým aspektoch ako doma. Prirodzene rozumiem ich túžbam a vidím mnohé paralely medzi nami a nimi. Slovensko má tradíciu pomoci iným kultúrne blízkym krajinám v regióne ako je Srbsko či Čierna Hora. Tak prečo nie Ukrajina? Ak Ukrajina zlyhá, najprv to pocítia na našom východe a nebude dlho trvať, kým to pocítime všetci na Slovensku. Je naša povinnosť vystúpiť v záujme Ukrajiny. Nie ako múdri starší brat, takých majú Ukrajinci dosť, ale ako priateľ, ktorý im rozumie a zdieľa podobné záujmy.

Ukrajina zúfalo potrebuje sprostredkovateľov. Spoločnosť je tak hlboko rozdelená, že si nemyslím, že ktokoľvek zvnútra môže zohrať túto úlohu. Tú môžu hrať iba tí, ktorí situácii rozumejú, ale zároveň nie sú priamo zainteresovaní. Iba tí, ktorí dokážu spoznať aj to, keď ich partneri klamú a pochopiť, prečo klamú. Toto diskvalifikuje zo sprostredkovania štáty mimo strednej Európy ako aj veľké štáty, ktoré hrajú svoje mocenské hry na ukrajinskom teritóriu alebo si to Ukrajinci aspoň myslia.

Slovensko je ideálnym kandidátom na túto „prácu“. Naša prítomnosť je tu malá, slovenská menšina ešte menšia, naše pochopenie a skúsenosti s podobnou situáciou veľké. Prísť, ale musíme teraz. Nedá sa čakať na pozvanie. Musíme prísť a zostať.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?