Budem hovoriť o konkrétnych umelcoch – starých ženách. Keď som ich videl prvý krát, zamrazilo ma. Sú to staré ženy obvykle viac ako sedemdesiat možno osemdesiatročné, malé, zvráskavené, v čistých obnosených šatách. Pripomínajú mi starkú, kým ešte žila, malú a skromnú.
Stávajú na staniciach metra a spievajú obyčajne tichým hlasom piesne ich mladosti. Krásne clivé piesne ukrajinského vidieka. Vraj ich už nie je toľko čo kedysi – umierajú.
Situácia na Ukrajine je zlá hlavne pre osamelých penzistov. Dôchodky sú veľmi nízke a aj tie niekedy, ako v poslednom čase, meškajú.
To čo ma prekvapilo i zaujalo, nie je ich chudoba, ale to ako sa s tým vysporiadúvajú. Nesedia doma, pracujú a zarábajú si spevom. Je to generácia žien, ktorá prežila veľkú vojnu, jej strastiplné roky a aj tie, len o málo ľahšie roky, ktoré nasledovali. V krajine, kde veľká časť vtedy mladej mužskej populácie padla, to bol ťažký a často osamelý život. Asi preto na ulici nevidno stáť mužov v podobnej životnej situácii.
Tie ženy sú hrdinami ukrajinskej minulosti, jej každodenného života.
Dnes stoja na staniciach opustené a osamelé. Nevidno na nich hnev, sú zmierené so svojím životom, ale aj rozhodnuté ho zlepšovať každý deň. Každý deň sa mnohé z nich vydávajú do ulíc miest, aby bojovali o pár hrivien. Je odvaha postaviť sa s ôsmimi krížikmi kdesi do rohu stanice či na schodište a začať spievať. Mnohé spievajú hanblivo tichým hlasom, ale vyžaruje z nich dôstojnosť. Dôstojnosť plynúca z ich rozhodnutia bojovať a nevzdať sa. Ony zažili vojnu a nezlomila ich, teraz bojujú svoju ďalšiu vojnu, možno poslednú a ja viem, že ich nezlomí. Odvaha bojovať je v nich, nie je to pre ne nič nové. Vidím to v ich hlbokých vráskach a mútnych očiach.
Tieto ženy nie sú iba hrdinami minulosti, sú hrdinami každého jedného dňa, keď sa zobudia a nastupujú svoj boj.