hic leones sunt!

Autor: Michal Považan | 16.1.2014 o 12:47 | (upravené 16.1.2014 o 15:18) Karma článku: 7,70 | Prečítané:  358x

Tu žijú levy! Takto by mali byť označené slovenské mapy hneď za našimi východnými hranicami. Toto nie je iba môj subjektívny pocit. Keď som sa pýtal pár mojich priateľov, čo vedia o Ukrajine, bolo toho žalostne málo. Skoro nič z ich dejín, bohatej literatúry. Iba odrobinky z búrlivej prítomnosti, ktorú vidia v médiách.

Pocit neznáma som naplno precítil, keď som pristával na kyjevskom letisku. Ostatne som sa takto cítil, keď som pristál na letisku v Jakarte. Ukrajina však nie je Indonézia a Európa nie je Ázia. Čím to teda je, že hoci je Ukrajina náš sused, máme pocit úplnej cudzosti a prvý krok je krokom do neznáma?

Domnievam sa, že je to náš nezáujem a zahľadenosť do seba resp. na západ, ktoré nás vedú k nezáujmu a neznalosti všetkého, nielen toho ukrajinského, na východ od našich hraníc. Nie je to kvôli okupácii po šesťdesiatomôsmom. To je už iba letmá spomienka, ak vôbec. Prečo teda tie levy v Užhorode?

Poliaci sú na Ukrajine neustále cítiť. Česi majú svoje kultúrne centrum v centre Kyjeva s aktivitami po celej Ukrajine a ich záujem o Podkarpatskú Rus, nie tak dávnu súčasť len nedávno existujúceho Československa, je všeobecne známy. My iba záhadne hovoríme, že Ukrajina je jedným z hlavných cieľov našej zahraničnej politiky a naše hospodárske vzťahy sú kľúčové.

Nie, toto nemá byť kritika našej zahraničnej politiky. Ide mi skôr o prebudenie záujmu o jedného z našich susedov, najväčšieho z našich susedov. Ukrajina má Slovákom čo ponúknuť. Je to bohatá krajina s veľkými možnosťami a zrejme rovnako veľkými problémami. Je ešte aj niečo viac. Je to krajina, ktorú intuitívne poznáme, akoby sme tu kedysi žili. Ukrajina je živou pripomienkou toho, kde by sme boli keby sme sa v roku 1998 a nasledujúcich rokoch nerozhodli ísť cestou, ktorou sme sa vydali. Som tu ešte iba pár dní a iba sa snažím precítiť tunajšiu atmosféru, ale mám neodbytný pocit, že je mi to tu všetko nejako známe. Akoby som už videl tieto tváre, apatiu jedných, zanietenosť druhých a nezáujem tretích. V mysli sa mi vynárajú spomienky na dni roku 1989 a ich príbeh i to čo im predchádzalo sa mi pred očami spúšťa akoby odznova. Nerozumiem ukrajinskej politike, nechcem tvrdiť, že viem ako sa majú rozhodnúť, aký smer si vybrať. To čo viem, je, že túžia po zmene, že sa chcú zajtra zobudiť a žiť v inej, žiarivejšej Ukrajine. Mnohí z nich budú sklamaní, ako sú skoro 25 rokov novembri 1989 sklamaní mnohí z nás. Akokoľvek to teraz na Majdane nezaležnosti, vo Verchovnej rade, či v kyjevskom prezidentskom paláci dopadne, budú sklamaní. Ale to prejde, lebo život bude pokračovať.

 

Tieto riadky som začínal levmi za našimi východnými hranicami a naším nezáujmom o nich. Netvrdím, že hneď zajtra sem majú mieriť slovenskí turisti, umelci alebo obchodníci. Tvrdím, že sa máme zaujímať o to, čo bude s Ukrajinou. Ak nie kvôli nim, tak kvôli nám samým. Sú to naši susedia a aj naša prosperita a najmä prosperita našich východných území bude záležať od toho, čo s nimi bude a ako sa rozhodnú.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?