Ešte pred pár rokmi sa celá krajina smiala do popuku, keď cigánski rodičia dávali svojim deťom mená ako Sandokan, Esmeralda a podobne. Ľudia nad tým krútili hlavou a ťukali si na čelo. Boli to jednoducho cigánske mená a väčšinová spoločnosť na nich aj kvôli tomu hľadela s pohŕdaním.
Prešlo pár rokov a cigánske mená vládnu našim matrikám. Sú jednoducho schik a všetky Zuzky, Marky a Janky chcú mať Markusa (Marcusa), Lea, Tea (Thea), Damiána, Kiaru (Chiaru), Sophiu...
Netvrdím, že každý malý Slovák sa má volať Jano a malá Slovenska Marka, ale rodičia by pri svojich „zájazdoch do ríše fantázie“ mali myslieť aj na blaho svojich práve narodených detí. Nech si skúsia predstaviť ako ich dieťa raz pôjde do školy v Melčiciach či Rykinčiciach a stane sa terčom vtipov len preto že sa volá Teo Kmeťo a v dedine má aj menovcov – obvykle psov.
Dodnes si pamätám na historku z detstva. Mal som asi päť rokov a išiel som so starkým autobusom, keď som ho oslovil: „ Starký Bernátko, kedy prídeme domov?“ On zagúľal očami a ticho mi povedal: „Potichšie, nemusia všetci vedieť, aké hlúpe mám meno.“ Mal už sedemdesiat a u nich na dedine bolo kopec zvláštnych mien zo zoznamu svätých (Perpétua, Herman, Títus a pod.), ale stále neniesol ľahko svoje meno, ktoré mu rodičia v dobrom úmysle dali.
Preto Vás milí novopečení rodičia prosím, uvažujte skôr, ako sa rozhodnete dať svojmu dieťaťu meno, ktoré ste začuli kdesi na dovolenke. Zamyslite sa, či to meno neznie v slovenských pomeroch divne a či sa hodí k priezvisku. Ušetríte tak svojmu dieťaťu množstvo trápenia. Napríklad Nicolas Pecúch skutočne nie je dobrý nápad.